A. P. ČECHOV: SEBECTVO

            V jeden tmavý septembrový večer zomrel lekárovi Kirilovovi na záškrt jediný syn, šesťročný Andrej. Vo chvíľi, keď lekárova žena klesla pri postieľke mŕtveho dieťaťa na kolená, ozval sa zvonček. Bol to neznámy muž, ktorý sa predstavil ako Abogin a prosil lekára, aby šiel k jeho žene, ktorá pravdepodobne dostala srdcový záchvat. Kirilov počúval a mlčal, akoby ani nevedel po rusky. „Prepáčte, nemôžem ísť... Pred piatimi minútami mi umrel syn...“ „Ach, v akej nepríhodnej chvíli som prišiel... Veľmi chápem vašu situáciu a Boh mi je svedkom, že sa hanbím, že v takýchto chvíľach žiadam vašu pozornosť, ale za kým pôjdem? Veď okrem vás tu niet iného lekára! Poďte prosím, neprosím za seba!“

            Lekár sa obrátil chrbtom k Aboginovi a vošiel do izby, kde ležal jeho syn. Zastavil sa pri posteli. On má teraz štyridsaťštyri rokov, je šedivý a vyzerá ako starec. Jeho žena má tridsaťpäť a teraz vyzerá tak zvädnutá. Andrej bol nielen ich jediný syn, ale aj posledný.

            „Doktor, ja nie som z kameňa, veľmi dobre chápem vaše položenie. Cítim s vami!“ prosíkal Abogin. „Ale... moja žena umiera! Poďte, prosím vás! Čas je drahý... Nazdal som sa, že ste sa šli obliekať...“ „Nemôžem ísť,“ povedal Kirilov a pobral sa do izby. „Máte žiaľ, chápem, ale veď vás nevolám kvôli zubom, ale zachrániť ľudský život!“ prosil Abogin ako žobrák. „Život je viac ako osobný žiaľ! Prosím, v mene lásky k človeku prosím.“ „Ledva stojím na nohách a vy mi hovoríte o láske k človeku? Nie som teraz k ničomu... nepôjdem ani za svet. Nie, nie...“ a ďalej pokračoval: „Podľa trinásteho zväzku zbierky zákonov som povinný ísť a vy máte právo žiadať ma. Ale... nie som súci. Ani hovoriť nie som schopný... Prepáčte...“

            „Nemám nijaké právo znásilňovať vašu vôľu. Ja sa ale neobraciam k vašej vôli, ale k citu. Umiera mladá žena. Hovoríte, že vám teraz umrel syn, nuž kto môže lepšie pochopiť moju hrôzu, ak nie vy?“ Keď Abogin povedal ešte niekoľko viet o vznešenom povolaní lekára, lekár sa opýtal: „Je to ďaleko?“ „Mám výborné kone! Tam a naspäť vás dopravím za hodinu. Iba jedna hodina!“ Posledné slová zaúčinkovali na lekára viac ako odvolávanie sa na lásku k človeku alebo poslanie lekára. S povzdychom povedal: „Dobre, poďme!“

            Cestou obaja mlčali. Čím však boli bližšie k cieľu, bolo cítiť, že Abogin je netrpezlivejší. Keď vošli do domu, všade bolo ticho a prázdno. Abogin pochopil, že jeho žena zinscenovala srdcový záchvat, aby ušla s mladým Papčinským, ktorý ostal pri nej, kým sa muž nevráti s lekárom. „Oklamala ma! Ušla! Načo tá špinavá falošná komédia? Táto diabolská podlá hra?“ z očí mu vyhŕkli slzy.

            Lekár ničomu nerozumel. „Prepáčte, kde je chorá?“ „Chorá? Aká chorá?“ skríkol Abogin, ktorý sa smial i plakal zároveň. „Tá nízkosť! Tá podlosť! Poslala ma preč, aby mohla ujsť s tým pajácom, tupým Papčinským! Och, keby radšej zomrela! Ja to neprežijem!“

            Doktor zamrmlal: „Umrelo mi dieťa, žena je sama v celom dome a vy ma nútite hrať úlohu v akejsi banálnej komédii?!“ Abogin klesol do kresla: „Prestala ma ľúbiť, zaľúbila sa do iného! Počúvajte, doktor, stali ste sa nechtiac svedkom môjho nešťastia. Všetko som pre ňu obetoval: rozišiel sa s rodinou, nechal som prácu, odpúšťal som jej také veci, čo by som nemohol odpustiť ani matke ani sestre... Načo teda to hnusné klamstvo?“ so slzami trasúc sa si Abogin pred lekárom vylieval svoje srdce. Potreboval, aby sa mu city vyrvali z hĺbky vnútra na povrch.

            Ale stalo sa, čo by nečakal. Lekár vyskočil zo stoličky, črty tváre mal zrazu ostré a drsnejšie ako predtým, zablýskal očami a skričal: „Načo ste ma sem doviezli? Načo mi to všetko hovoríte? Čo mňa je do toho?! Ako ste sa opovážili priviezť ma sem a necháte ma počúvať nechutnosti, keď ste vedeli o mojom žiali?“ a buchol päsťou na stôl.

            Abogin náhlivo siahol rukou do vrecka a z peňaženky vytiahol dve bankovky a šmaril ich na stôl. „Neopovážte sa mi núkať peniaze! Za urážku sa peniazmi neplatí!“ kričal lekár a peniaze zo stola hodil na zem.

            Abogin a Kirilov stále zoči-voči sebe ako nepriatelia. V hneve sa častovali nezaslúženými urážkami. Hádam nikdy v živote ani jeden z nich nenavravel toľko ukrutností a nezmyslov. V oboch sa silne prejavila sebeckosť nešťastných. Nešťastní sú často sebeckí, zlí, nespravodliví, ukrutní. Ešte horší ako hlupáci. Nešťastie často ľudí nespojí, ale rozdelí a aj tam, kde by sa zdalo, že ľudí musí spojiť rovnaký žiaľ, napácha sa veľa nespravodlivosti a ukrutnosti.

            „Ráčte ma dopraviť domov!“ zakričal lekár. Celou cestou nemyslel na ženu, na Andreja, ale na Abogina. Jeho myšlienky boli nespravodlivé a neľudsky ukrutné. Odsúdil aj Abogina, aj jeho ženu, aj Papčinského, a celou cestou ich nenávidel a opovrhoval nimi tak, až ho to v srdci bolelo. V mysli si utvoril pevné presvedčenie o týchto ľuďoch.

            Prejde čas, prejde aj Kirilovov žiaľ, no toto presvedčenie, nespravodlivé, nedôstojné ľudského srdca, neprejde a ostane v lekárovej mysli až do smrti.

(ČECHOV, A.P., 1953. Poviedky I. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1953.)